Elissea

byť tak raz niečím ako sivomodrá voda
pokojne plynúca číra
aj svedomie mať rovnaké...
no zatiaľ mám iba ústa-
rozkrojenú jazvu
dokorán otvorenú v údive

hltám do pľúc ťažkú vôňu santalu
tvorím a ničím mávnutím ruky
v tých dňoch bez konca
ktoré nechtami vyškrabujem
do svojej nahej podstaty
kdesi, kde bytie nie je ničím

hľadám teplo ľudskej pokožky a slova
miesto neho mi však pomedzi prsty
premáka vlhký strach
lačne po mne chmátajúc
mi po nociach hráva Čajkovského a Bacha
a bolestne pripomína minulosť

kým ja spím
okradnutá o všetko, čo mi nikdy nepatrilo
ja... Elissea...