Závetrie

Čo je pravda? a čo nie?
Snívam? a či práve bdiem?
Slová sú kocky ...
a dnes mám k hraniu nutkanie

Pocity vedú, dajú mi tvar.
Čo si dnes postavím ?
Vežu, či hrad ?

Keď k sebe domov chcem,
najprv sa zľahka ponorím,
až ukľudnenie zbadám,
do kresla špeciálného sadám.

Až pásy spravia cvak,
mačkám imaginárny štart,
od desať dole počítám
a oči zavriem ešte viac …

V špirále pokles
niekam dozadu
tri, dva, jedna
a som tu

V tom svete,
čo patrí iba mne,
Pajda, môj psíček
ma víta – oblizne.

Potom si našu mantru zašepkám,
(tou mantrou myslím otčenáš)
to je môj uvítací rituál.

V horách je moje hniezdo
vysnené
pred vchodom výhľad do údolia,
za domom
morské pleso šumí,
vietor mu chladnú
hladinu čerí,
a ešte za ním bralo
do výšky sa čnie,
tak to je moje Závetrie.

Že náladu mám
a je mi fajn,
tak dnes nič neriešim,
len ticho sa pokochám
výhľadom, čo nemá rám.

To je môj malý odtajnený raj ...