Pán Profesor a záhada mestečka Osamelé,4.časť

Faloš a klam zradí sa sám. Každá líška svoj chvost chváli, kým si ho nepopáli. (Slovenské porekadlá)

František otvoril oči. Posledné, čo si pamätal bola Volfova tvár. Vtedy sa mu pri pohľade na ňu neuveriteľne uľavilo. No s pocitom, ktorý prežíval teraz, sa to nedalo absolútne porovnať. Ani len náhodou. S prihlúplym úsmevom na perách totiž hľadel priamo do tváre anjela.
- „Počkaj, prebral sa?!“ čiasi ruka odsunula nebeskú bytosť a tesne nad jeho tvárou zaznel známy hlas, „František, počujete ma?“
Hoci odchod anjela zo scény sa mu veľmi nepozdával, pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho nateraz uspokojil rovnako. Blažený úsmev mu neschádzal z pier, až keď ho mocná ruka chytila pod bradu a donútila pohybom jeho hlavy zdvihnúť zrak. Jeho pohľad sa mu stretol s prísnym pohľadom pani Volákovej, ktorá si druhou rukou naprávala výstrih svojej blúzky.
- „Zdá sa, že Vám je už lepšie.“ Jej hlas znel o poznanie tvrdšie. Prudká bolesť hlavy ho odrazu úplne prebrala do reality.
- „Čo? Ako? Kde?“ bľabotal asistent, snažiac sa posadiť. Vdova ho však poľahky zatlačila späť do vankúša.
- „Ráno Vás doktor, Volf a Profesor doniesli sem. Vraj ste utrpeli otras mozgu a stratili hodne krvi. Doktor vravel, že nesmiete vstávať“ zreferovala mu pani Volaková a mu podala hrnček. „Máte veľa piť.“
- „Ale, kde je Profesor?“ Medzi dúškami čaju jachtavo vyzvedal František. Vdova zvážnela.
- „Stalo sa nešťastie. Všetci sú tam.“ Na chvíľku zmĺkla, aby hneď rázne pokračovala: „Ale vy musíte teraz oddychovať! Janka sa o Vás postará. Ja musím pripraviť izbu. Dnes príde náš stály zákazník.“ Po tých slovách prísne pozrela na dcéru. Tá cudne sklopila oči. Aspoň tak nezbadala nadšenie v asistentových očiach po tom, ako sa dozvedel, že ho bude opatrovať anjel - Janka.
***
Neskoro večer, v ten istý deň, sa u starostu konala porada. Profesor skúmal tváre prísediacich. Starosta ustavične krútil neveriacky hlavou a utieral si pot z cela. Očami v jednom kuse preskakoval z tváre na tvár všetkých prítomných mužov. Hájnik so zachmúreným čelom hľadel pred seba a občas nevraživo zagánil na Volfa, ktorého tvár neprezrádzala absolútne nič. Doktor, ktorý z nich jediný stál, práve končil s podávaním správy o príčine smrti.
- „Keď to teda zhrniem, muž okrem rany na hrdle nemal žiadne iné viditeľné zranenie. Ranu na krku mohol spôsobiť pazúr.“ Zmĺkol, premeral zrakom prítomných a s úvahou v hlase pokračoval: „možno tupší nôž“. Ešte raz stíchol a celú správu uzavrel slovami: „Nepredpokladám, že rana bola spôsobená zubami, lebo sa jedná o jeden rez.“
V miestnosti nastalo ticho a pohľady všetkých sa intuitívne upreli na Profesora.
- „Takže,“ ozval sa ten, „keď sme na tele nenašli žiadne iné zranenia, ktoré by zviera isto zanechalo, môžeme dôvodne predpokladať, že ide o vraždu.“
Volf a Hájnik sa náhle narovnali a pozreli ešte uprenejšie na Profesora. Ihneď vycítil, čo mu chcú naznačiť. Ešte včera by ich zahriakol, no skúsenosť z predošlej noci takúto možnosť vylučovala.
- „Áno, tá vec s beštiou,“ zareagoval. „Nemôžeme s istotou tvrdiť, či si ten tvor, uvedomujúc čo robí, vraždí alebo pudovo zabíja.“
Starosta naňho neveriacky civel na a pot z čela sa mu začal rinúť ešte intenzívnejšie.
- „Dobre, sústreďme sa na to, čo vieme,“ pokračoval prešedivený dlháň. „Čo vieme o mŕtvom mužovi?“ spýtavo hodil pohľadom na starostu. Ten naprázdno preglgol a sťažka začal.
- „Nooo, moc to ho nie je. Volali ho Prútik. Bol to tulák. Zjavil sa tu v okolí vždy, keď bolo treba pomôcť pri sezónnych prácach.“
- „Áno,“ ozval sa Hájnik, „predvčerom pomáhal pri zabíjačke aj mne.“
- „Asi pri sebe nemal nič cennejšie,“ dumal nahlas Profesor. „Povedal vám niečo zaujímavé?“
- „Nie, nie..., hovoril ako vždy a každému. Že si zarobí a odíde za Veľké more. Mal akurát to, čo mal na sebe.“ Hájnik odrazu stíchol, akoby si na niečo spomenul. Pohľady mužov sa s nádejou upreli na neho. „Ešte nosil takú koženú brašnu. Pamätám si to, lebo si do nej dával výslužku zo zabíjačky.“
- „No my sme žiadnu pri tele nenašli.“ Klopanie na dvere prerušilo Profesorovu úvahu. Dnu vošiel pisár.
- „Prepáčte páni,“ ozval sa, „ale je tu strážnik s pani Volákovou a...“
Pri mene pani Volákovej sa Profesor prudko postavil a autoritatívne zavelil:
- „Nech okamžite vojde!“ Ani nedokončil a dnu sa vrútila vdova, zalamujúc rukami.
- „Ach pane, taká som rada, že vás vidím.“
- „Stalo sa niečo Františkovi?“
- „Nie, to nie! Bože, Bože, taká hanba! Ale ja som to vedela už...“
- „Pani Voláková!“ nervózne ju prerušil starosta. „Toto je dôležité zasadanie a vy nás rušíte!“
Vdova sa zarazila. Vypla svoje veľké prsia, tvár sa jej stiahla do smiešne dôležitej grimasy a nemenej dôležito prehovorila pohľadom zabodnutým do starostu.
- „Ja, páni, som vypátrala,“ pohľad otočila na Profesora a o poznanie mäkším hlasom pokračovala, „aj za pomoci Vášho asistenta, toho zlodeja! Oznámila som ho strážnikovi a ten ho zaistil. Už sedí vo väzení.“
Prekvapenie na tvárach mužov nemohlo byť väčšie. Prvý sa spamätal starosta.
- „Pre Boha, koho? Akého?“
***
Vďaka Jankinej starostlivosti František rýchlo zabudol na hrôzy noci a bol by to preňho, napriek zraneniam, nádherný deň. Bohužiaľ, Janka, postupom času čoraz častejšie začala opisovať svoju budúcnosť. No a na veľké asistentovo sklamanie, v Jankinej budúcnosti nebol on. Jeho postavenie zaujal študent zo správcovského mesta. Ako sa blížila hodina študentovho príchodu, Janka sa stále viac vytrácala kontrolovať jeho izbu. Možno aj vďaka tomuto sklamaniu sa k večeru začal František cítiť čoraz horšie. Už dlhší čas bol sám. V hlave mu hučalo, bol spotený a smädný. Hrnček bol prázdny a on mal neznesiteľný smäd. Posadil sa na kraj postele. Zatočila sa mu hlava, no napriek tomu sa pomaly postavil a vybral dole po schodoch do kuchyne. Pani Voláková sa zvŕtala pri hrncoch, keď ho zbadala.
- „František, čo tu robíte?“ vyhŕkla napol nahnevane a na pol prekvapene.
- „Piť, pani Voláková, som smädný!“
- „Ach áno, tá moja dievka! Poslala som ju po zeleninu. Vybrala sa v doprovode toho študenta, ale ja jej vyčistím žalúdok! Toľký čas!“ Vdova by sa určite ešte rozhorčovala nad nezodpovednosťou svojej dcéry, no výraz na Františkovej tvári ju donútil, aby to skrátila.
- „Vy sa teraz ihneď vrátite do postele a ja Vám hneď donesiem čaj a ľahkú večeru.“
Tón pani Volákovej nepripúšťal odpor, a tak sa stále smädný František obrátil a v stave, akoby práve vystúpil z kolotoča po niekoľkých jazdách za sebou, sa pobral späť do izby. Bol rád, že sa vôbec dostal do postele. „Určite mám horúčku,“ pomyslel si, „ale čo ma to tlačí pod hlavou?“ Siahol pod vankúš a nahmatal akýsi balíček. Vytiahol ho. V roztrasených rukách sa mu balíček rozpadol a jeho obsah sa rozsypal po perine. Na dlani mu ostal, a to si už nebol istý či neblúzni, jeden zlatý dukát - celý majetok. V tom sa dvere sprudka otvorili a v nich stála voda Voláková.
- „Ja Vás hľadám, veď toto nie je Vaša izba ani...“ zasekla sa, keď zbadala žiariaci predmet, mincu, vo Františkovej ruke. Úplne pomaly, mechanicky dokončila, „...Vaša posteľ.“
***
Pani Voláková dokončila rozprávanie a sledovala aký účinok má jej hrdinský čin na mužov sediacich za stolom. Tí mlčky vyvaľovali oči na ženu. Vdova cítila zadosťučinenie, že ich ohromila svojich rozhodnosťou.
- „Vy ste v posteli študenta, vďaka Františkovmu omylu, našli osem zlatých,“ prvý sa spamätal Profesor, „a usúdili ste, že sú to toho okradnutého sedliaka?“
Pani Voláková trošku zneistela.
- „Pravdaže, veď odkiaľ by študent zobral toľké peniaze?!“
- „Myslel som, že ukradli 10 zlatých,“ zapojil sa do rozhovoru Hájnik.
- „Tak už dve minul!“ nestrácala viac istotu vdova. Vedľa sebavedomej pani Volákovej stál strážnik, no v jeho prípade nemohlo byť o sebavedomí ani reči. Keď začul, že ho Profesor oslovil, vyľakal sa ešte viac a ustráchaným hlasom odpovedal: „Áno Pán „Profesor.“
- „Keď ste teda na príkaz“ a slovo príkaz zdôraznil, „pani Volákovej zaistili študenta, predpokladám, že ste sa ho opýtali na pôvod tých dukátov!?“
Teraz, v tvári už komplet červený Strážnik, vyjachtal: „Pravdaže. Tvrdil, že ich našiel.“
- „No vidíte, že našiel! Toľký majetok!“ víťazoslávne prerušila strážnika vdova.
Profesor zdvihnutou rukou umlčal jej ďalšiu detektívnu dedukciu. Otočil hlavu k starostovi, ktorého výraz tváre ho celkom prekvapil aj pobavil. Úplne bledá tvár s pootvorenými ústami vyvaľovala oči na vdovu.
- „Pán starosta,“ ozval sa napokon. Ten sa trhnutím prebral a uprel stále vypleštené očí na Profesora.
- „Áno?“
- „Dnes to tu ukončíme. Vy informujte správcovské mesto, pošlú vyšetrovateľov. Ja by som si dnes ešte rád vypočul nášho zadržaného.“ Pri tých slovách strážnik previnilo sklonil hlavu. Naopak, pani Voláková opäť vypla hruď.
- „Pánov Volfa a Hájnika poprosím, aby sa zajtra po raňajkách zastavili v penzióne.“

Profesor v spoločnosti strážnika vstúpil do cely. Pri zamrežovanom okne stál mladý muž. Bol síce o hlavu menší ako dlháň profesor, no jeho atletická postava prezrádzala, že netrávi svoj študentský život len nad knihami. Keď muži vstúpili do cely, zahľadel sa zadumane do ich tvárí. Zrazu sa mu jeho tvár rozžiarila a rezko vykročil smerom k nim.
- „Pán Profesor,“ prehovoril nadšene, „taký som rád, že sto to Vy! Takéto nedorozumenie! Vy isto pochopíte, že...“
- „Áno, áno,“ prerušil ho pôvodca jeho radosti. „Aj ja som neuveriteľne poctený, že Vás stretávam. Myslel som, že ste už dávno mŕtvy.“ Študent zmeravel a Profesor s uspokojením zistil, že istota, ktorou sršal ho opúšťa.
- „Nerozumiem,“ váhavo prehovoril mladík.
- „Nuž čítal som Vaše básne, pán Shakespeare. Pravda, neoslovili ma tak ako Janku..,“
Študentova tvár prudko sčervenela a dvakrát naprázdno preglgol.
- „Vy ste ich čítali?“
- „Áno, pani Voláková ma o to požiadala z obavy o dcéru,“ pokojne odpovedal a už dôraznejšie dodal, „ ale povedal som ti to hlavne preto, aby si si uvedomil, že oklamať jednoduché dievča môžeš, so mnou to však budeš mať ťažšie! Radil by som ti preto, aby si mi na všetko, čo sa ťa tu opýtam, odpovedal pravdivo.“ Vysoký muž sa prísne zahľadel do očí študenta. Ten bez slova prikývol.
- „Na začiatok mi povedz, ako si prišiel k tým ôsmym zlatým.“
- „Tak ako som povedal – našiel som ich. V lese.“
- „A dokážeš mi presne na mape ukázať, kde?“
- „Áno.“
- „Dobre. Ukážeš a povieš mi, čo si tam hľadal. Dohodnuté?“
- „Dohodnuté.“ Ticho odsúhlasil študent.
Po tých slovách sa Profesor otočil k strážnikovi a nakázal mu zabehnúť do penziónu po mapu.
- „... a dones aj nejaký čaj!“ dodal, keď už bol strážnik na odchode. Ten sa otočil a nesmelo sa spýtal: „ A ten čaj aj pre pán Shakespeara?“