Pán Profesor a záhada mestečka Osamelé,3.časť

Pri chytaní myší je mačka levom, pri súboji s leopardom myšou. (Perzské príslovie)

Volf udivene pozrel na hosťa. Včera si príjemne pokecal s týmto mladým tučkom a ráno nato ho prekvapí aj s týmto pohlavárom zo Správcovského Mesta. A aby to nestačilo, ešte mu kladie tieto divné otázky.
- „Aby sme si rozumeli pán Volf“, prerušil napäté ticho Profesor, „Vaša, povedzme záľuba, ma absolútne nezaujíma. Len mám vedomosti, že ste široko ďaleko najväčší znalec miestnej fauny.“ Opäť nastalo ticho. Traja muži sedeli na verande haciendy a oči dvoch dlháňov sa navzájom premeriavali. Starší z nich uznanlivo hľadel na postavu horala pred ním. Napriek jeho pytliackej povesti sa nemohol ubrániť pocitu obdivu k tomuto neuveriteľne pokojnému a vyrovnanému mužovi. Tentokrát prerušil ticho horal.
- „Vás zaujímajú miestne povesti?“ Starší muž sa pousmial. Vedel, že prelomil ľady.
- „Viete, budem k Vám úprimný, povesti ani legendy nie sú presne to, o čo mám záujem. Viem pán Volf, že ste priamy chlap. Chcem len poznať váš názor na tie časté útoky na dobytok v okolí a či by tu bola možnosť, že niekto tieto útoky plánovite riadi, povedzme s cieľom zastrašiť miestnych ľudí. Vlastne... áno, chcem poznať váš názor na legendu Bešie.“
Profesor bol zvyknutý, že jeho prítomnosť prostých ľudí znervózňuje, ale tento chlap od samého začiatku nedal na sebe absolútne nič znať. Žiadna nervozita, či nepokoj. Zato teraz, po jeho poslednom slove zbadal, ako po horalovej tvári preletel tieň. Volf sa postavil.
- „Prepáčte, ničím som Vás neponúkol. Mám dobrú limonádu, určite si dáte,“ vzápätí sa stratil vo dverách a nechal návštevníkov osamote.
- „Ten nám asi nič nepovie“, zatváril sa kyslo „mladý tučko“, ktorý doteraz taktne čušal.
- „Ale povie, František. Len kým donesie limonádu, rozhodne sa, či nám povie pravdu alebo báchorku pre turistov. Je to rozvážny muž!“
- „To vysvetľuje, že už tak dlho pytliači a ešte ho nechytili.“
- „Výborne František!“ Profesor sa spokojne usmial.
Volf položil na stôl tri poháre a začal do nich z krčaha nalievať voňavý nápoj. Bez toho, aby sa na mužov za stolom pozrel, začal rozprávať.
- „Ľudia ako ja nie sú zvyknutí rozprávať sa ľuďmi Vášho postavenia.“ Profesor chcel namietať, no Volf bez toho, aby odtrhol zrak od svojej činnosti, ho zdvihnutou rukou umlčal.
- „Takže iste pochopíte, že som v rozpakoch, či chcete počuť moju pravdivú verziu alebo jeden z príbehov, ktorými zvyšuje návštevnosť nášho mestečka.“
František obdivne pozrel na svojho šéfa. Ten, ako zvyčajne v takýchto chvíľach, povzbudil pohľadom asistenta k odpovedi namiesto neho.
- „Príbehy pre turistov nás, pán Volf, nezaujímajú,“ zareagoval ten. Horal konečne zdvihol oči od pohárov a uprel pohľad na mladíka, ktorému sa z toho pohľadu zježili všetky chlpy.
- „Tak to bude problém,“ pokračoval Volf a presunul zrak na najstaršieho za stolom. Ten z pohľadu a odpovede horala nadobudol ten istý pocit ako asistent. „Tie príbehy sa totiž od mojich skúseností až tak moc nelíšia“. Stíchol, ale len na to, aby sa zhlboka nadýchol a pokračoval: „Moja rodina tu žije celé generácie. A vždy sme sa venovali, ako ste to vy nazvali „našej záľube“. To čo viem, som sa naučil od starého otca a otca. Vždy sa tu vyskytovali tieto prípady. Akoby bez príčiny zabitá zver v lese, dobytok na lúkach. Takmer nedotknuté telá. No už môj dedo si všimol rany, ktoré vždy pretínali tepny zveri, aby krvácali čo najviac.“ Volf siahol po pohári a napil sa. Zrakom kontroloval, aký účinok majú jeho slová na hostí. František, ktorý nepohnuto sledoval hostiteľa, teraz napodobňujúc jeho pohyby, tiež meravo siahol za pohárom.
- Keď hájnik alebo ja“, horal sa zháčil a pozrel na Profesora. Ten na znak záporu pokrútil hlavou a pohybom brady vyzval rozprávača, aby pokračoval. Ten poslúchol: „Skrátka, keď niekto zastrelí zver, pričom tá značne krváca, na druhý deň nájdem tú krvou nasiaknutú zem akoby prehrabanú. Toho tvora, alebo čo to je, k zabíjaniu určite motivuje práve pach krvi. Dokonca by som povedal, že mu je jedno, či je čerstvá alebo zaschnutá.
- „A nikdy ste nenašli stopu, alebo ste ho v hore nezahliadli?“ prerušil ho Profesor.
- „Niekedy v noci, keď idem lesom, cítim to zlo. No zároveň nejako viem, že ma rešpektuje. Možno preto, že mám zbraň, možno preto, že som človek. Neviem. Okrem polámaných vetiev a zabitej zveri som ale po ňom nikdy nič nenašiel. Je to niečo buď veľmi inteligentné alebo nadprirodzené.“
- „Takže ste to nikdy nevideli?“ zopakoval otázku hosť? Horal uprel zrak do profesorových očí.
- „Veríte mi?“
- „Áno,“ pevne odpovedal. Volf sa opäť zhlboka nadýchol, aby pokračoval. Nerozumel celkom prečo, ale tomuto cudzincovi dôveroval.
- „Až do minulého týždňa som mal zavše len pocit, že ho cítim.“
- „A čo sa vtedy zmenilo?“ Obaja dlháni otočili hlavy k Františkovi. Ten sa zrazu cítil previnilo, že prerušil rozprávanie.
- „Áno, niečo sa zmenilo. Vyskúšal som nový olej na prekrytie ľudského pachu. Pomocou neho sa dá dostať k zveri neuveriteľne blízko. Lenže namiesto toho sa dostalo neuveriteľne blízko niečo ku mne. Zachytil som nejaký zvuk. Prikrčil sa a čakal. Blížilo sa to. Bol som napätý. Zdalo sa mi, že vidím obrys. Myslel som, že medveď. Zastal, vycítil, že tam s ním ešte niekto je. Odrazu sa prudko otočil mojim smerom. Stále som nevedel rozoznať, čo to je. A zrazu som zbadal niečo, čo ma prenasleduje doteraz a vtedy ma prinútilo opustiť horu najrýchlejšie, ako som vládal.“
- „Čo to bolo?“ František opäť nevydržal.
- „Jeho oči! Akoby ma okamih zahoreli plameňom. Nedokázal som sa pohnúť. Neviem, či ma to rozoznalo, počul som len rev - plač, neviem. V okamihu to zmizlo.“
Na verande haciendy zavládlo ticho. Profesor usúdil, že z hostiteľa nateraz už viac nedostanú a pohľadom vyzval svojho pobočníka na odchod. Zaďakovali a s tým, že ich čaká ešte dlhá cesta na hrad sa rýchlo pobrali, nechajúc Volfa ešte hodnú chvíľu sedieť a zamyslene za nimi hľadieť, kým ich nepohltila diaľka.
*
Bol to nádherný pohľad! Profesor na nechal unášať scenériou krajiny. „Páni tohto hradu si vedeli vybrať miesto.“ Hlboko v diaľke sa krčilo mestečko Osamelé, obklopené obručou obrobených polí, ktoré obopínali pasienky končiace sa v lese na úpätí hradby hôr.
- „Pán Profesor, počuli ste, čo povedal Volf aj hájnik. Po zotmení by sme sa tu nemali potulovať.“ Asistenta brala závrať, keď si predstavil tú cestu nadol. Šéf pozrel zamračene na svojho zverenca, no uznal, že tentokrát má pravdu. Zostupovať museli mimoriadne opatrne. Problémom nebolo len zliezať jednotlivé strmé vápencové steny, ale aj štrk na príkrom svahu. Neustále sa dával pod nohami turistov do pohybu a podrážal tak ich stabilitu. František, aby si dodával odvahu, neustále niečo mlel.
- „Ten Hájnik s Volfom sú si celkom podobní. Škoda, že sa nemajú veľmi v láske. Ale tie zabíjačkové špeciality, ktorými nás ponúkol! Mohli by sme sa teraz, cestou, ešte v hájovni staviť, nie?“ Zdvihol hlavu, aby zbadal reakciu šéfa nad sebou. A vtedy sa to stalo. Kus skaly, ktorú práve zliezal mu ostal v ruke a on šmýkajúc sa po skale zrútil sa do svahu pokrytého štrkom a hneď sa začal kotúľať. Zastavil ho až balvan na plošine pár metrov pod ním, do ktorého narazil. Profesor, na svoj neuveriteľne mršnými skokmi, zaraz dobehol k svojmu asistentovi.
- „Pre Boha, František!“ Asistenta prebral bedákajúci hlas šéfa. Zmätene sa rozhliadol, ležiac na zemi s hlavou v profesorovom náručí. Niečo teplé mu stekalo po líci. Krvácal z temena hlavy. Profesor sa mu to snažil obviazať šatkou. Keď sa mu to ako tak podarilo, začal skúmať ako na tom jeho asistent je.
- „Môžeš vstať?“
-„Myslím, že áno“ a už sa aj za pomoci šéfa postavil, aby hneď s hlasitým: „ Joj!“ znova spadol. Šéf si kľakol k jeho nohe a takmer okamžite zistil, že ak jeho členok nie zlomený, je určite vytknutý. Usadil mládenca.
- „Dobre ma počúvaj,“ prihovoril sa mu, „takto ďaleko nezájdeš. Ja zbehnem do hájovne po pomoc a ty zatiaľ počkáš tu.“ Zverenec pozrel so zúfalstvom do profesorových očí a nič nie dlžný svojmu výrazu tváre rovnako zúfalým hlasom prehovoril.
- „Počuli ste predsa, čo hovorili tí dvaja! Do tmy to nestihnete!“
Profesor horúčkovite rozmýšľal. Má pravdu, za dve – tri hodiny sa stmieva, v lese ešte skôr. Je jasné, že František tu sám neostane a on ho tu ani za týchto okolností samého nenechá.
- „Tak takto,“ rozhodol, „bude to trošku bolieť, ale stiahnem ti členok, aby som ho spevnil. Nepôjdeme k hájovni, ale pustíme sa šikmo, aby sme sa čo najskôr dostali von z lesa.“
O chvíľu sa už dvojica, zakliesnená do seba, šinula dole svahom. Profesor sa, podopierajúc ľavú stanu asistenta, snažil nadľahčiť jeho našľapovanie, čo bolo pri ich rozdielnej výške a Františkovej váhe dosť problematické. Nebyť vážnosti situácie, vyznel by ich postup podarene komicky. O hodinu bolo jasné, že dostať sa z lesa pred zotmením je nereálne. Okolie už pohlcovalo šero, keď zdolali svah. Pre nimi bol ešte pár kilometrový pás lesa. Možno pohyb kameňov, možno len tušenie donútilo profesora pozrieť hore na plošinu, ktorá zastavila Františkov pád. Zmeravel. V opare, ktorý sa dvíhal z hôr, zbadal na plošine, to si bol istý, dáku pohybujúcu sa masu. Zranený, ktorého prekvapila náhla meravosť druha zdvihol hlavu, aby zbadal napätie v jeho tvári.
- „Čo?“ s úľakom v hlase prehovoril. Profesor odtrhol zrak od svahu, pozrel na asistenta a chrapľavo prehovoril: „Musíme ísť!“
František našľapoval na nohu ako keby ani nebola zranená. Každou minútou bolo v lese temnejšie a každou minútou bolo to „niečo“ pri nich bližšie a bližšie. Zakrádalo sa to za nimi pomaly a rozvážne. Dávalo im najavo, že je tu a blíži sa. Zavše praskla halúzka, zavše Františkove hlasné dýchanie prerušilo plačlivé zavytie. Najhoršie bolo, že šatka na hlave bola už celkom nasiaknutá krvou a profesor sa márne snažil, za pochodu, tlakom zataviť krvácanie. Vedel, že takto už dlho nevydržia. Keď mesiac zakryli oblaky, nastala takmer nepreniknuteľná tma. František spadol. Našťastie, mraky na chvíľu prestali brániť mesačnému svitu. Profesor dvíhal zverenca na nohy. Stratil z hlavy šatku, no nestrácali čas jej hľadaním. Pred nimi sa črtala čistinka. Dôjsť aspoň na ňu, kým opäť nenastane tma. Vysoký muž takmer ťahal tučka za sebou. Ruku, ktorou mu tlačil na ranu na hlave, mal už celú od krvi. Dostali sa na čistinku a ako na povel sa mesiac znovu začal haliť chmáravou mrakov. Muži zastali v strede čistinky. Klesli na kolená. Svetla neúprosne ubúdalo. Vyvaľovali oči do temnoty, do húšťavy odkiaľ prišli. Nastala tma, ktorú rušil iba ťažký dych mužov. Vtom túto tíš preťal plačlivý rev. František omdlel Profesorovi do náručia. Ten nahmatal vo vrecku skladací nožík. Jednou rukou pridržiavajúc asistenta a druhou s nožíkom vystretým do temnoty očakával niečo, čo s neúprosnou istotou vedel, že príde. Zhlboka dýchal už iba on, keď jeho dych zastavili dva plamienky naraz rozžiarené ani nie desať metrov pred ním. Oči! Oči, ktoré sa pomaly, ale neúprosne posúvali smerom k nemu. Na okamih mal pocit, že omdlie tiež. Nie, musí sa aspoň pokúsiť. Musí bojovať! Pevnejšie zovrel nôž a Františka nechal klesnúť do trávy. Postavil sa. Už rozoznával obrysy. Rozkročil nohy, aby zaujal pevnejší postoj. Oči znehybneli. Už boli takmer na dosah. „Skočí!“ prebleslo mužovi hlavou. Trýznivé ticho opäť preťal ten odporný rev. Plamienky zhasli. Niečo sa dotklo odzadu mužovho pleca. Bleskove sa otočil a švihol nožíkom. To, čo sa ho dotklo, svižne odskočilo a niečo tvrdé mu vyrazilo nožík z ruky. Mesačný svit sa opäť predral cez mraky. To niečo tvrdé bola puška. Volfova puška.
- „Volf! Vďakabohu!“ Profesor hmatateľne cítil, ako z neho opadla hrôza. Horal stále mieriac puškou pred dlháňa autoritatívne zavelil: „Na zem!“ Profesor poslúchol. Schúlil sa k asistentovi. Horal nepohnuto v tichu mieril puškou pred seba, kým mesiac nezalial svojím plným svitom čistinu. Potom, podopierajúc sa puškou, stále sledujúc okolie, si kľakol k mužom.
- „Čo mu je?“ opýtal sa dotýkajúc sa Františka. Dostalo sa mu rýchleho vysvetlenia, čo sa stalo. Spolu začali asistenta preberať. Podarilo sa, po chvíľke otvoril oči. Keď zbadal Volfa, na tvári sa mu zjavil blažený úsmev a napoly ešte omámený prehovoril: „Pán Volf, pán Volf, ja som tak rád, tak rád, že ste pytliak!“ A opäť omdlel.
- „ Viete strieľať?“ opýtal sa staršieho muža Volf.
- „Poručík desiateho dragúnskeho regimentu päť rokov!“ na túto situáciu až smiešne hrdo odpovedal Profesor. Volf mu podal pušku. Františka si prehodil cez plece a zavelil: „Poďme!“
*
Hájnik nervózne vyzeral cez okno hájovne. Celú noc poriadne nespal. Nemal tých dvoch púšťať samých. Táto myšlienka sa mu neúprosne vracala celučkú noc. Ale keď včera mal toľko povinností! A možno sa žena mýlila, prehliadla tých dvoch, keď sa vracali. No keď si predstavil tučka, ako sa napchával klobásami a krvavničkami, nevedel si predstaviť, že by prešli okolo len tak, bez zastavenia. Konečne ranný svit začal nový deň. Hájnik prevesil pušku cez plece, privolal Labku. Malý jazvečík nejavil veľa nadšenia, že vyrazia tak zavčasu, ale nemal veľmi na výber. Pod bralom našiel stopu, kde tí dvaja zostúpili. „Asi dosť neskoro, lebo sa vybrali krížom cez les. Zrejme chceli byť čo najskôr von z hory,“ dedukoval hájnik. Sledoval Labku. Tá ňuchtila a správala sa tak, ako keď narazia na stopu... Nechcel na to ani pomyslieť! Tesne pre vlčou čistinkou pes niečo našiel. „Tak toto nie je dobré,“ hájnik držal v ruke šatku so zaschnutou krvou. Na čistinke bola krvou pofŕkaná aj tráva. Ležovisko a potom stopa bez krvi. Sledoval ju, aj keď vyšli z lesa. Krížom cez polia viedla rovno k haciende toho pytliaka. „Do pekla s ním“, pomyslel si, „ale hlavne, že tí dvaja dáko došli. Keby sa nebodaj tomu dôležitému niečo stalo, tak.... to by boli problémy! A možno, vzhľadom na tú krv, už sú.“ Hájnik zahnal čierne myšlienky. Otočil sa smerom k ústiu. Keď už je tu, skontroluje, ako ide ťažba. Mestečko po ľavej strane ešte spalo. Kráčal aj s Labkou po ceste, ktorá doviedla do mestečka pred troma dňami Profesora s Františkom. Odrazu pes znervóznel. Pozrel na svojho pána.
- „Čo je Labka? Hľadaj!“ Pes sa rozbehol. Hájnik tiež. Labka po pár metroch zbehla z cesty a začala ostro štekať. „Niečo našla!“ Hájnik zastal pri nej. „Tak a problémy sú tu!“ stihol si trpko pomyslieť. V priehlbine ležalo v kaluži krvi telo s roztrhaným hrdlom.