Pán Profesor a záhada mestečka Osamelé,2.časť

» autor: Ivi
Lotosy rastú vo vode, ale žijú v nej aj krokodíly.(Sanskritské príslovie)

- „Tak Vám ukradnú 10 zlatých a vy čakáte deň, kým to prídete nahlásiť?“ starosta za stolom vyzeral naozaj nahnevaný. „Kde to vlastne bývate a odkiaľ ste vzali toľko zlatých?!“ výhražne sa zhrbil za svojim veľkým písacím stolom.
- „Nuž,“ ozval sa tichým hlasom sedliak stojaci pred stolom so sklonenou hlavou, krčiac klobúk v rukách, „predal som kus hory, čo žena zdedila a večer som sa vás pán richtár neodvážil vyhľadať. Bývam za mestom, pod horou na ceste do hájovne.“
Starosta sa postavil. „Máte papiere o predaji?“ Sedliak mu ponad veľký stôl podal papier. Rýchlo ho preletel očami, hodil ho znechutene na stôl a ako zvyčajne, keď bol pod tlakom začal bedákať.
- „ Aký pekný deň to mohol byť, ale z každej strany odo mňa niečo chcú. Hneď od rána toľko práce. Ešte aj toho špicľa zo Správcovského Mesta mi tu pošlú...“ Naraz sa zasekol, pozrel na sedliaka pred sebou. „Tak toto by asi nemal počuť,“ pomyslel si. „Martin!....Pisár!“ ozval sa už riadne nahlas.
Dovnútra starostovej kancelárie vstúpil muž. Zdalo sa, aj napriek tomu, že mal ľavé plece nižšie ako pravé, ako keby bola jeho ľavá ruka kratšia. Inak peknú tvár mu pretínala od ľavého oka až po bradu jazva.
- „Áno pán starosta?“ ozval sa melodickým hlasom.
- „Sadaj, budeme písať!“
*
- „Úžasné pán Profesor, ako tu na tomto vidieckom vzduchu chutí.“ František sa napchával raňajkami v hoteli pani Volakovej. Aj profesor si vychutnával raňajky, no s asistentovým apetítom sa rovnať nemohol. Cez okno sledoval námestie mestečka Osamelé a obdivoval slnkom osvietené scenérie hôr v pozadí.
- „Naozaj je tu krásne,“ vyjadril súhlas s Františkom, ktorý prežúvajúc preskakoval očami z dobre stavanej, stále príťažlivej pani Volakovej, na jej krásnu dcéru Janu.
- „Ehm“, plnými ústami mu odpovedal, „a nielen prostredie tu stojí za obdiv,“ chechtal sa s lícami napchatými na prasknutie. Profesor naňho dobrácky pozrel a navonok prísne poznamenal: „Vieš, že z množstva jedla bolí brucho a z množstva rečí hlava.“ A hneď po chvíľke dodal: „Myslím, že po jednom z tých neduhov, vďaka tvojej pažravosti a hlúpym rečiam práve hrozí nám obom. Mládenec si mimovoľne dlaňou prikryl ústa a previnilo sa pozrel do taniera.
- „Ešte vám donesiem páni?“ Pri stole stála pani domáca.
- „Nie,“ rýchlo odpovedal František a už pomalšie, s ľútosťou dodal, „aspoň mne nie.“
- „Máte peknú dcéru pani Volaková, už takmer súcu na vydaj.“
Pani Volaková pozrela ustarostene na staršieho z dvojice.
- „Áno, ďakujem. Chodí jej kurizovať,“ zrazu sa jej ustarostený výraz zmenil na prísny, „pravda vo všetkej počestnosti, jeden študent, hen až zo Správcovského Mesta.“ Ako odchádzala s taniermi od stola ešte dodala: „Ani neviete, aké starosti to sú.“
Keď dvaja muži osameli, Profesor sa ozval.
- „Rozdelíme si úlohy. Ja pôjdem za starostom a skúsim z toho slizúňa niečo vytiahnuť. A ty sa zatiaľ pomotáš a budeš robiť to, čo najlepšie vieš.“ František prekvapene pozrel na svojho šéfa. Ten s úsmevom dokončil: „Tárať! Teda, vmiešaš sa medzi ľudí, popočúvaš, povypytuješ, porozprávaš. Ja ešte potom navštívim pár ľudí a podvečer sa tu stretneme.“
Popoludní sa nebo nad mestečkom začalo zaťahovať. Profesor cez okno izby v penzióne so záujmom pozoroval, ako sa s dopadajúcim tieňom menia okolité vrchy. Stretnutie so starostom a aj ostatné návštevy mu nezabrali toľko času, ako pôvodne myslel. Naopak jeho asistent výnimočne dodržiaval a ako si profesor vedel živo predstaviť, aj vychutnával svoje povinnosti. Nemal mu to za zlé, on si vychutnával samotu. O okno sa oprel prvý poryv vetra a s ním dopadli na sklo prvé kvapky. V diaľke už prúdy dažďa zahaľovali stráne. Rytmické klopkanie na obločnicu sa zmenilo na rýchly dupot, až napokon muž pri okne nerozoznával žiadnu frekvenciu kvapiek. Silný zvuk hromu rozochvel steny penziónu, aby vzápätí izbu na okamih rozjasnil blesk. V tom momente sa dvere na izbe otvorili a nich stálo premočené čudo. Profesor, ktorého na chvíľu opustil stoický pokoj ním obdivovaných gréckych filozofov, takmer vyskočil od stola. Keď však rozoznal stále vysmiatu tvár svojho asistenta, opäť si s povzdychom sadol a tvrdšie ako inokedy ho oslovil.
- „František!“ Ten sa trošku zháčil, úsmev ustrnul, vážne sa ozval.
- „Áno pán Profesor?“
Nahnevaný, alebo skôr zaskočený muž sediaci za stolom nesúhlasne pokrútil hlavou.
- „Meškáš! A osuš sa!“
Večerali v izbe, aby, ako poznamenal profesor, predišli rušivým vplyvom.
- „ A pri tej príležitosti, mám pre teba smutnú správu“. Mladší muž, zase raz s plnými ústami, prekvapene vyvalil oči. „Dcéra pani Volakovej, Janka, sa už teší na návštevu zo Správcovského Mesta. Zajtra, pozajtre, dorazí študent. Mimochodom, asi by ste si rozumeli a bude bývať tu v penzióne. Teraz František prestal aj žuť.
- „Pani domáca, dobrá ale jednoduchá žena má starosť o čistotu vzťahu jej dcéry. Študent, vynachádzavý romantik jej píše zaľúbené básne. Tak mi ich, ako „študovanému človeku“, dala prečítať. Či tam nie sú nejaké neslušné narážky.“
- „A teda? Našli ste niečo?“
- „Ale áno, a to,“ mladý už ani nedýchal, len spýtavými očami prosil profesora o rýchlu odpoveď. Ten s pobaveným úsmevom, naschvál trošku naťahujúc čas pomaly pokračoval: „ že to neboli básne písané pre Janu a už vôbec to neboli básne písané naším študentom.“
František by bol na danú tému rád pokračoval, ale jeho šéf rázne ukončil túto tému.
- „Teraz ti poviem, čo som sa dozvedel v meste. Tak po prvé, vo veci prešetrenia prudkého záujmu o kúpu pozemkov v okolí mestečka. Správcovská rada má podozrenie, že by sa tu mohli nachádzať vzácne, zatiaľ neobjavené suroviny. Starosta ma však uistil, že nemá vedomosti o žiadnom narastajúcom záujme o okolité pozemky. Ale predstav si, dnes ráno bol u starostu sedliak nahlásiť krádež peňazí vyplatených za predaný pozemok. Starosta však celú dobu mlel len o tom, ako si všimol, že sa mi páči okolitá príroda a pre mestečko by bolo cťou, keby som si tu kúpil letnú chatku. Hneď mi aj jednu, za naozaj symbolickú cenu ponúkol.“ Profesor stíchol a zapozeral sa na svojho asistenta.
- „Zaujímavé,“ ozval sa ten, „ hneď som z neho nemal dobrý pocit. Stavím sa, že s tými špekuláciami s pozemkami niečo má. Ale, tráviť tu letné mesiace by nemuselo byť zlé..“
- „To naozaj nie, no zapamätaj si, kde malý dar dávajú, veľký očakávajú.“ Profesor sa postavil a začal svojimi dlhými krokmi premeriavať izbu z jednej strany na druhú. Jeho spoločník vedel, že teraz ho nemá vyrušovať. Po hodnej chvíli sa zastavil a rozhodným hlasom prehovoril.
- „Myslím, že máš pravdu. Zajtra sa vyberieme nazbierať do okolia trochu vzoriek, snáď nám čo-to objasnia. Nad hájovňou, na tom brale, je zrúcanina hradu. Určite tam bude krásny výhľad na okolie a po ceste je aj dom sedliaka, čo ho okradli. A hájovňa! Spojíme to hneď aj s tou druhou vecou, pre ktorú nás sem rada vyslala. A ty ako, dozvedel si sa niečo zaujímavé?“ František, ktorý konečne dojedol, sa rozhovoril.
- „Musím povedať, že ľudia sú tu naozaj príjemní. Radi stratia slovo s cudzincom. O pozemkoch som nezistil nič, zato o tej druhej veci...“ veľavravne stíchol, aby so sebaspokojnosťou, že sa mu tak dobre podarilo splniť úlohu, rýchlejšie pokračoval. „Napádanie dobytka a oviec beštiou, tak to je evidentne obľúbená tunajšia téma. Povedal by som, z beštie je tu už legenda. No asi ju nikdy nikto nevidel, lebo ju opisujú od obrovského vlka, cez medveďa až po nejakú mýtickú bytosť. Miestny obchodník s drevom, inak krčmár o ňom povedal, že najväčší pytliak v okolí, tak ten má príznačné meno, že Volf. Tak tento Volf mi rozprával asi najpravdepodobnejší príbeh. Na miestnom úrade robí pisára chlap.“
- „Áno, videl som ho, sympatický muž, len trošku znetvorený,“ prerušil rozprávanie profesor.
- „Veď práve, o to ide! Kedysi to bol vraj najrúčejší mládenec v mestečku. No potom raz, ako povedal Volf, dovliekol sa v noci domov z lesa dokrvavený, dotrhaný. Upadol na čas do kómy a ľudia začali šíriť zaručené správy, že ho napadla naša Beštia. O necelé dva dni našiel hájnik v hore dorezaného medveďa s pisárovým nožom v ňom. Medveď sa už neprebral, zato pisár o pár dní áno, a bolo po legende...“
- „Takže taký ostal po tej udalosti,“ poznamenal viac-menej pre seba a pokračoval. „Áno, určite to tak bude, že všetky tie napadnutia majú prirodzené vysvetlenie. Toho Volfa by som rád stretol, vieš kde býva?“
- „Ale áno, má haciendu hneď za mestečkom. Zajtra, cestou na hrad sa tam môžeme staviť.“
- „Výborne a teraz hybaj spať, zajtra nás čaká náročný deň,“ zavelil šéf.
Tipů: 0
» 06.07.16
» komentářů: 0
» čteno: 752(3)
» posláno: 0


Ještě nikdo nekomentoval.
Pokud chcete vložit komentář, musíte se přihlásit.

© 2011 - 2024 libres.cz | Webdesign & Programming || PREMIUM účet za povídku
Ceske-casino-online.cz

Online hry zdarma.

Ostružina

Zábavný blog plný fotek nejen o bydlení, dekoracích, zahradě.